Robert A. Neimeyer / Narácia dialogického self: Rozšírenie balíka nástrojov pre poradenských psychológov. Preklad do slovenčiny.

23.09.2013 12:45

Narácia dialogického self: Rozšírenie balíka nástrojov pre poradenských psychológov.

Robert A. Neimeyer

Univerzita v Memphise, Memphis, Tennessee, USA

(preklad: Zoltán Szabó)

Abstrakt

Koncepcia self, ktoré povstáva z naratívu a je podporované a transformované v dialógu, má dopad na to, akým spôsobom sa chápu ťažkosti klienta, jeho zdroje a to, ako je možné podporovať zmenu v priestore poradenstva. V predkladanom článku opíšem dôsledky tejto koncepcie self pre prax,  v čom mi pomôže i bližší pohľad na niektoré špecifické nástroje pre reflektovanie, hranie narácií a procesy dialógu, ktoré udržiavajú alebo premieňajú podstatu problému. Predstavím vám techniku „Kapitoly našich životov“, ktorou sa snažím osloviť a dekonštruovať klientove konštrukcie jeho skúsenosti v priebehu času. Ponúknem tiež príklad „rozhovoru s externalizovaným problémom“, ktorý pomáha klientovi odolať vplyvu symptómu alebo ťažkostiam, ktoré sú s ním spojené. Tieto a ďalšie uvedené, i keď menej detailne popísané metódy, môžu rozšíriť balík techník poradenských psychológov, ktorí ku svojej práci pristupujú z perspektívy postmoderny.

Kľúčové slová: poradenský psychológ, dialogické procesy, biografické konštrukcie, naratívna terapia

Úvod

Súčasný postmoderný posun v psychológii je tak požehnaním ako i kliatbou poradenských psychológov. Na jednej strane, otočením sa od modernej viery v poznávajúce self a poznateľný svet, sa otvoril nový priestor pre kritiku psychologickej vedy a praxe. Tento krok priniesol „dekonštrukciu“ moderných chápaní symptómov ako súčastí a charakteristík narušených jedincov alebo ako nežiaducich následkov ich straty „kontaktu s realitou“ (R. A. Neimeyer, 1998). Na druhej strane, s touto dekonštrukciou sa stratila pevná pôda pod nohami autoritatívnych teórií psychoterapie. Sociálny konštruktivizmus síce podkopal základy tradičných pohľadov, ale neponúkol náhradnú istotu (Holzman & Morss, 2000). Dôsledkom toho sa narušila viera poradcov a rôznych terapeutov v spoľahlivo vyzerajúce nástroje hodnotenia a intervencií, ale boli im predložené len nejasné alternatívy.

Predkladané mimoriadne vydanie  Counselling Psychology Quarterly prináša nový vietor do tohto sveta teoretických možností ale vákua jeho praktického využitia v poradenstve. Ilustráciou skôr na postmodernom pozadí identity ako mnohonásobnej, premenlivej, a hlboko prenikajúci sociálnym svetom,  (ktoré nahradzuje moderné chápanie self ako jednotného, stabilného a dobre integrovaného), prinášajú autori čerpajúci z naratívnej psychológie a a teórie dialogického self nový pohľad na duševnú poruchu,  ako na zlyhanie dialógu, a na spôsoby podpory klientovho sebapoznania a vývinu. V tomto záverečnom príspevku sa budem snažiť opísať niektoré časti tohto projektu, s cieľom ich  umiestnenia do kontextu vývinu v poradenskej teórii a praxi. Vyzdvihnem to, čo je podľa môjho názoru uzdravujúce v poradenskej praxi, uvediem niekoľko usmernení, a predostriem čitateľovi niektoré poradenské a terapeutické metódy, ktoré azda môžu doplniť  návrhy iných prispievajúcich autorov.   

 

Životopisné okienko

Aj keď sa pozornosť tohto článku sústredí predovšetkým na tému, ktorá je obsiahnuté v názve, chcel by som sa ešte v skratke zmieniť o niektorých zaujímavých paralelách medzi mojou profesionálnou dráhou a cestou Huberta Hermansa (2006). Reflexie z jeho vývojového výskumného programu sú srdcom tohto článku. Moje študentské roky v Amerike, podobne ako štúdium Hermansa na druhej strane Atlantiku, sa niesli v duchu  kvasenia, ako intelektuálneho, tak i politického. Výsledkom bol pocit rozdvojeného Ja. Na jednej strane som sa snažil vytvoriť a validizovať spoľahlivé psychologické testy postoja k smrti. Súčasťou mojej práce bola i klasifikácia kompetencií pracovníka pre poradenstvo pri práci so samovražednými sklonmi.  Na druhej strane som sa na túto svoju prácu pozeral so spochybňujúcim postojom konštruktivizmu a fenomenologických prístupov, ktoré ma oslovovali oveľa viac (pre náčrt tohto raného výskumného projektu a jeho 30 ročného vývinu pozri R. A.  Neimeyer, 2004a).  Tieto akademické pnutia boli vo mne v tom čase posilňované prostredím protestných diskurzov proti vojne vo Vietname, a manifestácií, ktorých som sa zúčastňoval po večeroch, zatiaľ čo cez deň som upozorňoval triedu študentov a zaoberal som sa empirickým výskumom. Podobne ako je tomu v teórii dialogického self, aj ja som svoj osobný a profesionálny vývin neskôr začal odvíjať od tohto obdobia dialógu dvoch hlasov. Ozvučil som každý moment týchto dialektických osobných a profesionálnych zmien, niekedy protirečivých, inokedy ako vývinového dialógu medzi dvoma časťami seba samého, ktoré ma viedli k nikdy nekompletnej integrácie (a ďalšej diferenciácie) osobných postojov (R. A. Neimeyer).

Podobne ako Hermans, aj ja som našiel východisko z toho „esenciálneho rozkolu“ v humanistickej psychológii konštruktivizmu, v mojom prípade zhmotnenom v teórii osobných konštruktov (Kelly, 1995/ 1991) a jeho metodologických zdrojoch. Toto mi z časti pomohlo zosúladiť moju rebelskú identitu s rešpektom k hlavnému prúdu psychológie, a zároveň s ňou ostať v pokračujúcom v dialógu. V tomto období som bol fascinovaný repertoárovou mriežkovou tehnikou (repertory grid techniqu ). Bola to metóda, ktorá tak ako Seba-konfrontačná metóda (Self-Confrontation Method, Hermans, 2006; Lyddon, Zowell, & Hermans, 2006), pozývala „subjekt“ do konštruovania vlastného testu, systematickým porovnávaním a rozdeľovaním ľudí, vecí alebo situácií z vlastnej skúsenosti, povzbudzovala ich k vytvárania „osobných konštruktov“ , ktoré mohli samy organizovať, interpretovať, a interagovať s nimi, a neskôr ich kvantitatívne vyhodnocovať. Výstupom bola matica významov,  ktorá odhaľovala oveľa väčšiu časť štruktúry a svetonázoru ako klasické psychologické testy. V tom čase ešte nepoznanej konvergencii s Hermansom, som sa v 80.tich rokoch začal bližšie zaoberať experimentovaním s biografickou verziou tejto metódy, čo účastníkom umožňovalo rozhliadnuť sa po naráciach v rôznych etapách ich životov, minulosti, prítomnosti i budúcnosti (R. A. Neimeyer, 1985). V predkladanom článku porozprávam viac o týchto podľa môjho názoru trvalo významných metódach poradenstva. Ako Hermans, tak i ja, sme boli ovplyvnení tým módom psychologického hodnotenia, ktoré Lyddon a jeho kolegovia (2006) nazvali rešpektujúcim, spolupracujúcim, flexibilným, a významným pre hodnotenie témy poradenstva ako i procesu zmeny.

Hodnotenie a podpora zmeny

Môj príspevok k tomuto zvláštnemu vydaniu CPQ je možné rozdeliť na dve časti, podľa ich praktického významu pre poradenských psychológov. Prvá pozostáva z Hermansovych článkov (2006), článkov od Lydonna a kol. (2006) a Alforda, Lzddona a Schreibera (2006). Títo autori položili teoretické základy pre použitie Seba-konfrontačnej metódy (ďalej „SCM“), a jasne vyložili jej procedúry. Ukázali jej význam pre pochopenie základných otázok pripútania sa (attachment) , ktoré sa často podpisuje pod problematické vzťahy. Odporúčajú zjednotenie praxe (v tomto prípade, SCM), ktorá podporuje reflexiu dialogického self v poradenstve, a v konečnom dôsledku pomáha klientovi konfrontovať sa a pravdepodobne i nasmerovať jeho úsilie k zmene jeho emocionálnej väzby k jeho biografii a spôsobu jeho jednania s druhými a sebou.

Druhá časť článku obsahuje články od Dimaggio-a a jeho kolegov (Dimaggio, Catania, Salvatore, Carcione, & Nicoló, 2006), Lysakerov (Lysaker & Lysaker, 2006) a Guilfoyle (2006). Uvedený autori kriticky analyzovali zákonitosti dialógu medzi klientom a poradcom, spôsoby, akým tieto zákonitosti poukazujú na rôzne formy naratívneho zbedačenia časti klienta, alebo prezrádzajú neviditeľný sklon k moci vo vzťahu, ktorý nevyhnutne formuje prebiehajúcu interakciu. Ak môžem vychádzať z týchto myšlienok, možno sa mi podarí preskúmať niektoré doplňujúce konštruktivistické poradenské praktiky, ktoré obohacujú terapeutickú reflexiu a rolovanie (hranie rol). Pomocou detailného opisu jedného konkrétneho postupu sa budem snažiť ilustrovať oba z týchto cieľov, ale pridám náčrt aj niekoľkých ďalších. Uvedomujem si, že zvýraznenie hodnoty takýchto metód môže byť v konflikte s konvenčnými spôsobmi hodnotenia alebo intervencií. Ďalej opísané stratégie reflexie však pomáhajú klientom dopracovať sa k novým a čerstvým perspektívam vo vzťahu k sebe a druhým, a metódy hrania rol povzbudzujú lepšie uvedomenie si (u klienta i poradcu) pomocou produkovania nových dialógov. Obe skupiny techník môžu z tohto titulu v poradenskom kontexte generovať zmenu (G. J. Neimeyer, 1993). Aby som priniesol trošku kompaktnosti  do tejto zmesi techník,  budem sa sústrediť výhradne na tie, ktoré pracujú špecificky s témami traumy, životných zvratov a strát,  ktoré sú mne najbližšie (R. A. Neimeyer, 2001b),  a ktoré môžu byť rovnako dôležité pre tých, ktorí vyhľadávajú pomoc psychológov pre ich tragicky skrútené životné narácie.

Metódy reflexie

Výskumníci, ktorí sa opierali o konštruktivistické/naratívne východiská, zostrojili veľké množstvo postupov pre ozrejmenie štrukturálnych a procesných súčastí self-narácií ľudí, a spôsobu ich konštruovania významov pre traumatické udalosti. 

Jedna z metód, ktorá je postavená na tomto základe, pozýva klienta k reflexii svojho životného príbehu ako by bol autobiografickým textom. Počas môjho 20-ročného experimentovania s touto technikou som zistil, že toto zdanlivo skľučujúce pozvanie sa môže uskutočniť  prijateľne, a predsa myslenie provokujúco, vďaka jednoduchému požiadaniu klienta, aby sa sústredil na „obsah“ svojich jedinečných self-narácií, a aby načrtol ako by organizoval impozantnú štruktúru kapitol na základe dôležitých životných skúseností (v pojmoch Hermansa „ohodnotenia“). Výsledkom je technika „Kapitoly našich životov“. Často ju dávam za domácu úlohu ešte v počiatkoch terapie. Na ďalšom stretnutí potom pomocou podporných otázok prechádzam s klientom jeho dôležité nastavenia, opisy seba a druhých, plány, témy a implicitné ciele (R. A. Neimeyer, 2000). Klientom, ktorý ocenia reflektívnu prácu v podobe osobného spravodajstva („personal journaling“, R. A. Neimeyer, 1995), môžem ponúknuť doplňujúci zoznam otázok, ktorý je uvedený v tabuľke 1.  Povzbudím ich k tomu, aby s vybrali tie, ktoré by ich najviac zaujali ako východiskové pre interview, a ktoré môžeme využiť v našich poradenských diskusiách. Ak mám však klientov, ktorý sú menej orientovaný na písanie ako spôsob sebapoznania, jednoducho ich požiadam o to, aby za domácu úlohu len načrtli kapitoly svojej autobiografie, a otázky z tabuľky prinesiem do našich konverzácií sám, bez toho aby museli byť vopred zodpovedané písomne.

Skupinovou variáciou tejto metódy je požiadanie účastníkov o to, aby sa na 10 minút v pokoji samy za seba zamysleli nad prehľadom kapitol, a potom po dobu 15-20 minút v dvoj- až trojčlenných skupinách zdieľali svoje myšlienky. Poradca prichádza k týmto skupinkám, a s rešpektom sa sústredí na hlavné a charakteristické témy, ktoré je možné neskôr spracovávať v celej skupine. Takto je možné facilitovať rýchle prehĺbenie terapie, a nadviazanie kontaktov v začínajúcich terapeutických skupinách jednoduchou formou narácie života.

Ak je v skupinách záujem o autobiografickú exploráciu,  je možné v malých skupinách ďalej rozvíjať tému podľa otázok v tabuľke 1, čo môže poskytnúť štruktúru pre jednu alebo viacero stretnutí. Je však dôležité poznamenať, že znenie otázok v tabuľke je do istej miery sugestívne, a je možné ich doplniť alebo nahradiť otázkami, ktoré si vytvorili sami klienti. Napokon, množstvo otázok, ktoré uvádza tabuľka 1 pochádza práve od mojich klientov.

Tabuľka 1. Kapitoly našich životov

Zamyslenie a uvedenie názvov kapitol našich autobiografií môže byť spôsobom ocenenia komplexity a bohatstva našich self-narácií, a môže slúžiť aj ako hodnotiaci nástroj pre terapeuta alebo spôsob sebapoznávania. Dožičte si pár minút pre rozdelenie toku Vášho života na diskrétne kapitoly, alebo časti, formulujte názvy pre každý celok, a napíšte ich na hárok papiera. Potom podobne ako v novinárskom interview napíšte, alebo ponúknite do rozhovoru (s partnerom) svoje myšlienky, ktoré Vás napadajú ako odpovede na otázky, ktoré Vás najviac zaujmú z ďalej uvedených.

Organizácia

-          Podľa čoho ste organizovali prúd Vašich self-narácií? Chronologicky, alebo podľa nejakej inej organizačnej štruktúry?

-          Čo Vám pomohlo rozhodnúť sa, že jedna kapitola končí a druhá začína? Akú rolu, ak vôbec nejakú, hrali pri označení alebo symbolizácii týchto prechodov významné straty (smrť, ukončenia vzťahov, geografické presídlenie, vážna choroba Vás alebo niekoho pre Vás významného, strata zamestnania)?

Projektovanie

-          Kedy ste začali so svojou self-naráciou? Ak pri narodení, alebo v ranom detstve, ako by ste mohli ešte obohatiť  Vašu prácu pridaním „Predslovu“, ktorý by opisoval rodinné prostredie, alebo vzťah Vašich rodičov pred tým, ako ste sa objavili na scéne Vy?

-          Kedy ste ukončili svoju self-naráciu? Ako by to vyzeralo ďalej, keby ste mali projektovať zo súčasnosti ďalej do budúcnosti, predvídať kapitoly Vášho  života až po smrť, alebo aj za ňu?

Evolúcia

-          Keď sa pozriete späť do Vašej minulosti, na to ako sa vyvíjal Váš príbeh v čase, vidíte, že zmeny sa diali postupne a akoby evolučne, alebo náhle, revolučne?

-          Ak by ste sa menili tak ako sa meníte teraz, aká je Vaša  predstava toho, aký budete o 5 alebo 15 rokov?

 

 

Autorstvo

-          Koho vnímate ako primárneho autora týchto self-narácií? Existujú nejaký spoluautori, ktorý by si zaslúžili pochvalu (alebo pokarhanie) za svoje rozvinutie príbehu?

-          Ako inak by vyzeral Váš životný príbeh, keby ho napísala Vaša matka? Váš ex-partner? Vy sám ako adolescent? 

Obecenstvo

-          Aké obecenstvo sa najlepšie hodí k týmto self-naráciám? Kto by si užil spôsob, akým sú napísané? Kto by tento spôsob chcel zmeniť?

-          Je nejaký „tichý príbeh“ vo Vašom živote, ktorý je pred ostatnými (dôležitými osobami) skrytý alebo neviditeľný? Je nejaká cena za toto skrývanie, túto neviditeľnosť, či už na osobnej úrovni, alebo vo vzťahoch? Ako by sa zmenili Vaše self-narácie a vzťahy, ak by sa nejakým spôsobom viac integroval do zverejnených?

Perspektíva 

-          Aký názov by ste dali Vašej self-narácií? Alebo ako by sme si mohli predstaviť ďalšiu ilustráciu toho, čo považujete za jeho podstatu? 

-          Ak sa pozriete na Váš príbeh, ktoré sú tie hlavné témy, ktoré ho držia pohromade alebo ho preväzujú?  Dokážete si všimnúť nejaké menšie témy, ktoré sa ťahajú opačným smerom, snažia sa o niečo iné? Ak áno, v čom by bol Váš príbeh iný, keby ste to, čo hovoria uznali za pravdu?

-          Ak by Vaše self-narácie boli knihou, aký žáner by to bol - komédia, tragédia, dejiny, dokument, mysteriózny alebo dobrodružný román, heroická sága alebo romantika? Alebo reprezentujú rôzne kapitoly skôr krátke príbehy rôzneho žánru? Ak áno, ktorý by ste rád rozšírili?

Pre lepšie predstavenie potenciálu techniky Kapitoly našich životov by som rád uviedol niekoľko príkladov jej aplikácie mojimi klientmi. Budeme mať v nich možnosť postrehnúť nielen to, ako môžu klienti integrovať do svojich self-narácií ich ťažko asimilovateľné skúsenosti (R. A. Neimeyer, 2005b; Stiles, Osatuke, Glick, & Mackay, 2004), ale i dekonštrukciu autoritatívnych a utláčajúcich dominantných príbehov, ktoré obmedzujú a „kolonizujú“ ich zmysel pre identitu a možnosti (White & Epston, 1990). V prostredí prediskutovania odpovedí na tieto otázky sa klient stretáva s ešte základnejším a niekedy i hlbším zážitkom, ktorým je súcitné počúvanie terapeuta alebo iných členov skupiny ako obecenstva, a svedectvo bohatého príbehu, ktorý predtým nebol vypovedaný. Hodnota takéhoto „veľkorysého počúvania“ môže byť umocnená rozvážnym využitím rôznych kategórií otázok, tak ako ich ilustrujem ďalej.

Organizácia

Najčastejšie klienti usporiadajú svoje narácie chronologicky. Využívajú pri tom rozdelenie podľa  klasických vývinových období, akými sú detstvo, školské triedy, postupnosť zamestnaní a vzťahov. Sťahovavá časť populácie a imigrantov používa pre rozvinutie a oddelenie častí ich života jednotlivé miesta, na ktorých žili počas istých období. Napriek tomu však si niektorý klienti osvojili delenie podľa iných štruktúr, ako napríklad zhodnotenie rôznych oblastí života (vzťahy, škola, práca), alebo rôzne životné témy (intimita, úspechy, ašpirácie). Chronologické štruktúry mimoriadne často obsahujú i kritické body zvratu, ktorými sa končí jedna životná fáza a vstupuje sa do druhej. Tento zvrat môže byť pomenovaný veľmi expresívne, ako „Smrť sna“, „Koniec nevinnosti“, alebo „Zoči-voči temnote“. Takéto kapitoly môžu podporiť rolu straty v príbehu klientovho života, transformovať alebo redukovať cit klienta pre seba, a upozorňujú na body „naratívnych rozkolov“ (narrative disruption, Neimeyer, 2005), ktoré si vyžadujú ďalšiu pozornosť terapeuta. Napríklad, vo svojej súčasnej práci s Yael, Izraelskou ženou v strednom veku,  sme objavili dve nezrovnalosti v jej životnom príbehu. Prvá bola medzi kapitolami jej skorého detstva, keď sa sťahovala so svojimi rodičmi z Ruska, zatiaľ čo druhá sa týkala tých ľudí, ktorí sprevádzali jej mladícky vstup do intifady, ako bojovníčky a neskôr ako dobrovoľníčky pre pomoc obetiam teroristických útokov. Napokon však túto prácu zanechala, a začala sa zaoberať oveľa pokojnejšou administratívnou prácou a venovať sa svojim vnučkám. I keď Yael prežívala opísané tri veľké kapitoly jej života ako navzájom koherentné, zmeny medzi nimi boli pre ňu natoľko drastické, že nevidela prepojenie medzi tým, kým bola predtým a kým sa stala. Úspech terapie môže v takýchto prípadoch tkvieť v sústredení sa na pomoc klientovi odhaliť abstraktné životné témy a ciele (napríklad prepojenie na dôvody alebo očakávané prísľuby). Týmto krokom sa môže pomôcť preklenúť rôzne životné epizódy, alebo odhaliť osobitý prínos každej jednej k silnému, všetky zdroje využívajúcemu, spôsobu vyrovnania sa s nárokmi života.

Projekcia

Najčastejšie začínajú klienti svoje príbehy v okamihu ich narodenia, pri čom svoj príchod na scénu zvestujú kapitolou označenou ako „Narodenie a detstvo“, alebo viac príznačnými názvami ako „Narodila sa hviezda“, alebo „Oteckov malý anjelik“. Niektorí však predsa len ponúknu i predslov k ich životným príbehom vylíčením rodinného systému do ktorého sa narodili. Niekedy sa jedná o systém rodičov, dlho bojujúcich o splodenie dieťaťa, alebo príchod dieťaťa po predchádzajúcej strate živého plodu, alebo do špecifických rodinných konfliktov. Klienti z iných ako Západných kultúr, ako sú Čína, pôvodné Americké obyvateľstvo, a Maori Nového Zélandu podľa mojich skúseností často začínajú túto kapitolu zameraním sa na líniu svojich predkov. Zvraty a jedinečné spletitosti svojich životov opisujú predstavitelia menovaných kultúr ako širší príbeh, v ktorom hľadajú svoje vlastné zmierenie sa charakterom a rozpormi v širších kultúrnych súvislostiach.

Klienti sa budú ďalej líšiť i v miere, v ktorej projektujú svoje príbehy do budúcnosti, ako predzvesť žiadanej nasledujúcej kapitoly („Takmer otcom“, „Druhé detstvo“), alebo očakávanie ich smrti alebo posmrtného života, ktoré dovŕšia a uzavrú ich životnú cestu. Pozastavenie sa nad ďalšími kapitolami životného príbehu, a premýšľanie nad doterajším priebehom života, môže mať svoje zreteľné poslanie nielen u starých ľudí (Harley, Larson, Kasl-Godley, & Neimeyer, 2003), ale môže priniesť svoje ovocie aj u mladých dospelých, pretože im môže pomôcť nazrieť na ich terajšie zápasy a rozhodnutia vo svetle dlhodobých životných cieľov a zámerov.

Evolúcia

Klienti mnohokrát vykresľujú svoje životné príbehy v evolučných pojmoch postupného rozvoja. Na miestach rozhodujúcich križovatiek ich rovnako často vidia už ako revolučné, rozvíjajúce sa nečakane, nepredvídateľne a niekedy i protikladne. Takéto uvedomenie si môže podnietiť diskusie o dialektických procesoch sebarozvoja. Klientom umožňuje pozerať sa na súčasnú krízu ako na potenciálnu predzvesť budúcej reorganizácie. Napríklad spôsob, akým sa Sarah prispôsobila strate svojich rodičov v skorších kapitolách jej života, jej pomohol stať sa viac zrelou a empatickou mladou ženou. V súčasnosti jej to mohlo pomôcť vyrovnať sa so smrťou jej najlepšieho priateľa v dopravnej nehode. Jasným zdôraznením „dôveryhodných síl“ implicitne prítomných v predchádzajúcich kapitolách je tak možné podporiť proces konštruovania rozvíjajúceho sa self. Špecifické techniky s týmto zámerom bližšie uvádza Foster (1991.

Autorstvo

Tvárou v tvár svojim naráciám sa javíme ako ich autori, v postmodernej perspektíve sme však príbehy písané mnohými rukami (Hermans, 2002). Preto môže byť užitočné dekonštruovať v čase klientov zmysel pre autorstvo, a pozrieť sa s ním na to, kto iný by ešte mohol byť spoluautorom ich životov, či už v dobrom alebo zlom. Jeden môj starší klient odpovedal na túto otázku rozoznaním „ťažkej ruky“ svojho dominantného otca, ktorá predurčovala jeho spôsoby prístupu k práci a intímnym vzťahom. To, že videl svoj životný príbeh v istom slova zmysle nie ako jeho vlastný, mu pomohlo vykročiť z neho a pouvažovať nad tým, či je to spôsob života, ktorý chce viesť ďalej. Ako sám uvádzal, vedel si predstaviť, že je „povolaný“ k inému životu, „bližšieho k Bohu“. Ak si klienti vedia predstaviť,  ako by vyzeral zoznam názvov kapitol ich života, keby bol napísaný ich partnermi, deťmi, nimi samými v rôznom veku, môže im to pomôcť získať cit pre rozmanitosť a premenlivosť ich svojráznosti, čo môže priniesť významnú revíziu ich života a výraznú zmenu.

Obecenstvo

Len málo ľudí žije svoje životy ako „otvorené knihy“, ktoré môže akýkoľvek čitateľ otvoriť na ktorejkoľvek strane a okamžite spoznať do akejkoľvek hĺbky. Otázka na „obecenstvo“ pomáha klientovi uvedomiť si, komu môže dôverovať pri delení sa o svoje citlivé osobné skúsenosti, a pri kom by sa mohol cítiť ohrozený, ak by ho zaradil medzi svedkov svojho otvorenia sa. Z iného pohľadu, pomáhajú tieto otázky klientovi uvedomiť si „skryté príbehy“. Nemusí sa tak diať verejne, ale aspoň pre neho samotného. V dôsledku toho, že tieto oddelené narácie neboli verejne alebo ani osobne integrované (R. A. Neimeyer, 2005a), neboli poznané a ocenené, dostáva sa i klientovi „neprijatia“ (R. A. Neimeyer,& Jordan, 2002). Napríklad sa mi stalo, že v jednej terapeutickej skupine sa istý starší Mexičan dostal s plačom do kontaktu so svojim zármutkom z narodenia mŕtveho syna spred 45 rokov, po prvýkrát dal hlas tomuto príbehu v menšej a neskôr i väčšej skupine, čím si zaistil empatické svedectvo svojej dlhoročnej bolesti.

Perspektíva

Technika Kapitoly našich životov môže v neposlednej rade prispieť k zosúladeniu a upevneniu hlavných tém klientových narácií. Vďaka nej je možné rozpoznať charakteristický štýl klientovho rozprávania príbehov, a to pomocou pridania názvu autobiografii, alebo pýtaním sa na jeho formát či organizáciu v literárnych pojmoch. Napríklad jedna Kanadská klientka počas tejto techniky zistila, že umelecké vyobrazenia, metafory a symboly, ktorými pretkala každú jednu kapitolu, hovorili oveľa viac o jej strachoch, sklamaniach a nádeji, ako samotné slová, ktoré použila v týchto kapitolách. Iní klienti zas mali možnosť zažiť, že ich pomenovanie celej biografie (o.i. „Hľadanie miesta“, „Metamorfóza“) jej pridalo celkovú súdržnosť. Napokon, pouvažovaním nad tým, aký literárny žáner by najlepšie opisoval výsledný príbeh, môže klientovi priniesť tiež veľký osoh. Bez toho, aby bolo nutné vyvodzovať dôsledky, je možné ho poňať ako podnet k zamysleniu sa nad tým, čo by bolo potrebné k tomu predstaviť si svoj život ako inú naratívnu formu, a reflexii aké výhody a nevýhody by to prinieslo.

Aj keď technika Kapitoly našich životov môže byť zaujímavým doplnkom k SCM stratégiám, uverejneným na troch miestach tohto zvláštneho vydania, je to len jedna z mnohých techník, ktoré podnecujú klientovu reflexiu jeho narácií. Túto skupinu by bolo možné doplniť súčasnou adaptáciou repertoára mriežkových techník (Fransella, Bell, & Bannister, 2004a). Jedná sa o postupy, ktorými sa odkryje osobný systém konštruktov priraďovania významov udalostiam. V aplikácii na traumatické narácie sa „biografické mriežky“ používali pre pomoc pozostalým s vyjadrením principiálnych životných tém, systematickým procesom porovnávania a kontrastovania kritických životných epizód, pričom trauma sa nachádzala len v jednej z nich (napríklad časy keď som bol bezbranný VS čas keď som mal kontrolu nad vecami). Zároveň, klient ohodnotí každú epizódu svojho života  (napr. 9-12, keď som hral futbal, keď som nútený študovať, smrť môjho syna v mojich 30) v každej téme (napr. moc nad vecami). Výsledkom je matica hodnotení, ktoré môžu byť analyzované a z ktorých môže byť navrhnutý stupeň diferenciácie alebo integrácie traumatickej skúsenosti s inými epizódami narácií života klienta, ako i opis tematickej integrity jeho alebo jej príbehu (R. A. Neimeyer & Stewart, 1998). Takéto merania boli v minulosti používané pre hodnotenie toho, do akej miery sú schopní tí, čo prežili boj, alebo masové vraždenie, integrovať túto svoju skúsenosť do systému svojich konštruktov. Môže to predpovedať ich schopnosť adaptovať sa na posttraumatickú situáciu (Sewell, 1996, Sewell, et al., 1996).

Všeobecnejšie naratívne metódy zahŕňajú používanie terapeutických žurnálov pri pomoci ľuďom v hľadaní zmyslu a pozitívnych emócií. Tak, ako tomu nasvedčujú kontrolované štúdie (Pennebaker, 1997) úloha písať čo možno hlboko a dôkladne o bolestivých epizódach života môže priniesť jasné zdravotné a mentálne benefity. Špecifické naratívne metódy, ako rozšírenia tejto základnej stratégie (napr. metaforické príbehy, epitafy), môžu slúžiť ako svojpomocné metódy alebo spôsoby pre profesionálnu smútkovú prácu, pretože ponúkajú potenciál pre prepracovanie významov po bolestnej strate (R. A. Neimeyer, 2002). Napríklad charakterizácia straty povzbudzuje preživších k sebaopisu po prebudení sa zo straty, ako by boli hlavnými postavami príbehu, hry alebo filmu. Príbeh, hru alebo film majú intímne opísať z perspektívy tretej osoby, ktorou je prívetivý pozorovateľ. Zadaná úloha má klientom pomôcť vo vy-kročení zo záťažovej situácie a vidieť svoje seba-narácie z väčšieho odstupu. Písanie a orientačná diskusia o výsledných povahách môžu byť terapeutická sama o sebe, ďalšia analýza dokumentov použitím hermeneutických vodítok môže odhaliť komplikácie po strate a zdroje ich utíšenia (Neimeyer, Keesee, & Fortner, 2000). Na záver len zhrnute povedané, naratívne techniky je možné rozsiahle literárne využiť v podobe písania a reflexie na traumatickú skúsenosť, pričom terapeutovým  zámerom môžu byť integrácie a premostenie tragických prechodov.

Techniky hrania rol

Naratívne metódy sú prísľubom aj pre klinický setting, pretože ponúkajú možnosť hodnotenia planých, monologických, paranoidných podôb dialógov klienta, ale i podnety pre konceptualizáciu terapeutických intervencií (Dimaggio, et al., 2006; Lysaker & Lysaker, 2006). Jedna charakteristická metóda z tejto rady narušuje tradičný vzorec rozhovorov medzi klientom a terapeutom tým, že sa klient požiada, aby nehovoril z vlastného hľadiska, ale aby hovoril z pozície svojho problému. Klient takto môže nielen opísať, ale aj zahrať svoj vzťah ku svojim symptómom a ťažkostiam. Aj keď ochotne priznávam, že táto technika predpokladá „formovaciu silu“ terapeuta – riadený rozhovor opísaný Guilfoyle-m (2006), - nasledujúca interakcia často prináša rozšírenie klientovho vedomia a kapacity „odolávať“ problému, ktorému bol pred tým vystavený napospas.

Táto forma „interview s externalizovaným problémom“ pochádza z tradície naratívnej psychoterapie White-a a Epston-a (1990). Ich cieľom bolo pomôcť klientovi rozpoznať „reálny efekt“ problémového príbehu na jeho život, a rozbehnúť alternatívny dominantný príbeh rozoznaním a využitím „trblietavých momentov“, keď odmietali počúvať požiadavky problému (Monk, Winslade, Crocket, & Epston, 1996). Výsledkom môže byť znovunajdenie zmyslu pre konanie a oslobodenie, ktoré dovoľujú viesť iný život a vzťahy.

Pre ilustráciu tejto metódy použijem moju prácu s Mike-om, inteligentným 42-ročným mužom, s dvomi deťmi, ktorý zistil, že jeho žena Linda má pomer s jej zamestnávateľom. Toto viedlo k manželskej kríze. Mike, ktorý už takmer desať rokov abstinoval, mal pred niekoľkými mesiacmi dohodu so svojou manželkou o tom, že si mohol v spoločnosti vypiť. Po tom, ako sa dozvedel o jej pomere však upadol do depresií, a začal piť vo veľkom. Aj napriek tomu, že Linda rýchlo ukončila svoj mimomanželský vzťah, Mikeove rozhorčenie pokračovalo v plnom prúde ďalej, čo ničilo ich pokusy o dôveru a znovuvybudovanie intímneho vzťahu. Keď Linda odíšla na nevyhnutnú pracovnú cestu s jej zamestnávateľom, Mike mal dopravnú nehodu pri riadení auta pod vplyvom alkoholu, pri čom jeho deti boli tiež v aute.  Táto druhá kríza viedla k individuálnej terapii so mnou, s orientáciou na jeho užívanie alkoholu , na jeho dopad na jeho nálady a utápanie sa v myšlienkach na manželkinu neveru. Mike síce vedel po prepustení z väzby do veľkej miery kontrolovať svoje pitie, pokračoval však v užívaní liekov proti úzkosti, ktoré mu predpísal psychiater. Po Miek-ovom komentári, že “keby som sa len tak mohol vrátiť späť a pochopiť prečo som začal robiť tieto veci, možno by mi to mohlo pomôcť”, som spontánne do našej konzultácie vniesol interview s externalizovaným problémom.

Mike: Viem, že sebapoznanie môže byť bolestivé, ale je možné, že by to mohlo priniesť zmenu. Vždy je tu však tento tichý alkoholický hlas, ktorý chce robiť kroky späť, a prichádza keď sa cítim zle, a ponúka mi jednoduché odpovede. Na chvíľu to vyzeralo tak, že už tam nie je, ale teraz to vyzerá tak, že tam bol vždy.

Bob: Mám šialený nápad. Možno namiesto toho, aby sme ten hlas stíšili, by sme sa mohli doň “naladiť”. Premýšľal som nad tým, že by nám mohol povedať nejaké cenné veci, keby sme sa s ním na chvíľu mohli rozprávať. (Mike sa usmieva). Tak som zvedavý, bol by si ochotný požičať svoj hlas “Al”-ovi  – (Al-Cohol) –, a dovolil mi spýtať sa ho pár vecí?

Mike (Smeje sa): OK. Poďme na to.

Bob: Al, čo mi môžeš povedať o tom, ako a kedy sis a po prvýkrát predstavil Mike-ovi?

Mike: Nuž, Mike mal 15 a bol celkom vycicaný. Mal na hovno rodinný život, a tak sa snažil ostať mimo domu tak dlho, ako to len šlo. Jedného dňa sa len tak poflakovaľ u kamaráta. A otec tohto chalana bol ozajstným pijákom, a tak mal v pivnici vždy po ruke niekoľko pív. Pár sme ich ukradli, skryli sme sa v pivnici a vypili sme ich teplé. Mike sa cítil dobre, točila sa mu hlava a bol omráčený. A čo bolo ozaj dobré, bolo to, že sa ani neskôr necítil z toho zle.

Bob: To znie tak, že si bol celkom šikovný Al, keď si prvú skúsenosť Mike-a s tebou spravil takou pozitívnou!

Mike: Áno, bol som rozumný. Nenechal som ho, aby bol hneď rozmaznaný, ale spracoval som ho postupne… Čoskoro sa Mike stal jedným z mojich najlepších kamarátov. Nevedeli sme sa jeden od druhého vzdialiť, na druhý deň sa vždy vrátil. Ten chlapec bol silný ako býk – bolo to, ako by to bolo vymyslené pre neho. A keď práve nebol so mnou, strašne moc som mu chýbal.

Bob: To znie skoro ako Láska.

Mike: Áno (smeje sa). Ale spoločnosť to odsudzovala, pretože bol veľmi mladý.

Bob: Chápem. V tom čase chodil len s tebou, alebo flirtoval aj s niekým iným?

Mike: Nuž, krútil sa trošku okolo Mary, Mary Juana, ale tá ho nechala chodiť von s nesprávnymi ľuďmi, chalanmi, ktorý mali veľa emocionálnych problémov. Ale ja som mu bol schopný pomôcť, aby sa tým vedel preniesť, takže nakoniec chodil von so mnou a mojimi priateľmi, Val-om (Valium) a Zan-om(Xanax).
   Pekné na tom bolo to, že čím sme boli starší, tým častejšie sme sa mohli vidieť. Mal som v ňom priateľa, ktorý sa so mnou chcel vždy stretnúť, takže som mu naozaj mohol pomôcť s jeho problémami kedykoľvek to potreboval. Keď sa tak pozriem späť, bol som jeho najlepším priateľom.  Mike nemal žiadne dlhé vzťahy so ženami.

Bob: A podporoval si jeho vzťahy s opačným pohlavím, alebo si ho utešoval keď sa mu nedarili?

Mike: Obe. So mnou po boku mohol rýchlo dostať tú správnu ženu. Ale vždy sa nakoniec vrátil ku mne.

Bob: Bolo v tomto raji pre teba aj niečo problematické, hrozba  alebo nejaká jeho vzbura?

Mike: No, keď mal Mike 21, mohli sme sa vidieť tak často, ako sme len chceli. Bol ale zároveň už ženatý a mal male dieťa, a mal výčitky svedomia z toho, že so mnou trávil čas. Ale často sa cítil zle, aj keď som ho opustil ja.
     Po čase so mnou už nechcel chodiť von vôbec, tak som musel k nemu prísť domov, len sa mu pozdraviť a pripomenúť sa mu, že som poblíž neho. Ale aj napriek tomu sa snažil obmedziť svoj kontakt so mnou.

Bob: Huh, ...ako ste prežili toto jeho zdráhanie?

Mike: Hmm. Myslím si, že bol celkom bezcieľny a naozaj potreboval moju pomoc k tomu, aby sa cítil lepšie. So mnou sa cítil pokojnejší a menej vystresovaný, a nezamýšľal sa tak nad vecami. A samozrejme mi na renomé pridalo, že som sa v minulosti zoznámil s jeho hrdinami, ako boli Keith Richards a Kurt Cobain. Poznal som mnohých hudobníkov a spisovateľov. Jej žene som pridal kúzlo, ako nejakej celebrite. Mike si myslel, že keďže som poznal Keitha, mohol som naučiť hrať na gitare aj jeho. Mike nevedel, že ja a Keith sme mali aj nezhody, len to, že sme mali intímny vzťah. Takže som sa snažil zadržať niektoré informácie o tom, ako tieto vzťahy skončili.

Bob: Ako skončili?

Mike: V podstate som ich využil a potom som ich zabil. Ale s Mike-om to bolo ťažké, bez ohľadu na to ako ťažko som na ňom pracoval, nedarilo sa mi to s ním. Necítil to tak, že by patril do svojho manželského vzťahu a keď som bol s ním, nemyslel na to. So mnou nemusel mať žiadne ambície. Náš vzťah bol naozajstným vzťahom. Vykorisťovali sme ostatných. V skutočnosti som mu ich predstavil ja, za čo mi mohol byť vďačný.

Bob: Takže si ozaj mal výhodu toho, že si s ním zdieľal dlhú históriu. Ale ako vyzerala budúcnosť vášho vzťahu?

Mike: Hmm. Vedeli sme, že je to len otázka času, kedy sa niečo postaví medzi nás. Ale nehovorili sme o tom. Nepotreboval byť vo vzťahu so svojou manželkou, tak som to pomohol ukončiť. Potom som na ňom vážne zapracoval, a dal mu pocítiť, že som jediný koho môže obťažovať a preto musí byť ku mne lojálny. Keď mal okolo 25, bol vyvedený z miery, keď som ráno nebol pri ňom. Preto ma začal k sebe volať od rána na celý deň. Pomáhal som mu doviezť sa už aj do práce, a stretávali sme sa aj počas obeda, aby som mu pomohol prežiť popoludnie.
     Mike si však začal všímať negatívne stránky nášho vzťahu. Nevedel si spomenúť, kde nechal auto. Tieto malé triky som na ňom robil veľmi rád. Snažil sa mnohokrát vzbúriť, ale vždy zlyhal. Vedel som ho nájsť, pretože som vedel kde žije.

Bob: To znie ako by si si za ním len tak kráčal.

Mike: Áno. Vedel som, že bude späť, keď ho niečo vydesí, vystresuje, alebo unaví. Takže som sa neponáhľal. 
                Chvíľu sme potom neboli v kontakte, a potom zas boli. Keď sa presťahoval do St. Louis, vypracovali sme si naozaj dobrý systém, a už sme mohli stáť pri sebe. Obaja sme mali záľubu v hudbe, a oslavách.

Bob: To znie výborne, teda aspoň pre teba. Tak čo sa stalo?

Mike: Myslím si, že postupne ma vyčleňoval zo svojho života, až sme mali posledný konflikt a potom sa so mnou nebavil 8 rokov.

Myslel som si, že je koniec, a že vzdal náš vzťah. Niečo na ňom vyzeralo tak definitívne. Nazdával som sa, že je raz a navždy koniec. Nenapísal mi, ani mi nezavolal.

Bob: Ale opäť ste sa dali dokopy?

Mike: Áno, prekvapilo ma to. Mal som už svoje vlastné plány a nemohol som na neho čakať. Bol späť v škole a mal dve roztomilé dcérky.

Bob: Čo sa stalo? Videl si nejakú šancu ako ho získať späť?

Mike: Tomu ver. Mike-ova žena sa správala zvláštne, on si to všimol, ale nemyslím si, že je v skutočnosti tak bystrý, že mu to veci došli. Takže môj priateľ Nick (nikotín) a ja sme spolu uzavreli dohodu, vďaka ktorej sa Mike a Linda vzdialili, a Mike sa mohol venovať mne. ... Linda a Nick mali v minulosti spolu zlé skúsenosti. Ak bol tak múdry ako ja, tak musel predpokladať, že sa niečo deje, pretože Linda neprotestovala keď so mnou chodil von.

Bob: Hm, to znie ako by práve toto mohlo nakloniť misky váh.

Mike: Áno, presne. Keď nakoniec zistil, čo sa deje, pomohol som mu pochopiť, že všetci okrem mňa sa na neho nakoniec vykašlú. Mohol som byť na neho nepríjemný, ale stál som vždy pri ňom. Bolo to ako otlčená žena, ktorá stála pri svojom urážlivom manželovi. Mike to neznášal, keď ho bili, ale do čerta, bolo to lepšie ako niečo neznáme, aj keď každý týždeň končil s monoklom na oku.

Keď som sa na konci sedenia snažil zhrnúť interview, v skratke som sa spýtal Mike-a na jeho reakciu na dialóg s jeho pitím. Poznamenal, že to bola „vcelku sila“ a keď počúval ako Al opisoval ich vzťah, cítil sa akoby „mu niekto jednu vrazil do brucha“. Navrhol som mu, aby si nechal týždeň na premýšľanie nad dojmami a aby sa vrátil potom, aby sme to mohli prebrať. Mike sa na ďalšie stretnutie dostavil neobyčajne oživený, a okamžite začal hovoriť o tom, že „tento pocit s ním ostal“ od poslednej konzultácie. Tak ako ho opisoval, pociťoval zväčšujúcu sa pocit „hnusu a hnevu“ na  „pasivitu“ v jeho vzťahu k alkoholu, ktorý ho len zneužíval, a rozhodol sa konať. V tomto duchu prediskutoval s Lindou toto interview a celú históriu svojho pitia, vyprázdnil zostávajúce lieky proti úzkosti do záchoda a nalial tam aj všetok ostatný alkohol z domu. Po 9 mesiacoch, ktoré prešli od interview, Mike sa rozhodol pre triezvosť, a spolu s tým sa upevnil jeho život a manželstvo. S cieľom priblížiť sa bližšie k vysnívanej budúcnosti, sa začal seriózne venovať štúdiu na univerzite.

Aj keď interview s externalizovaným problémom nemá vždy taký dramatický a dlhotrvajúci efekt, často je nápomocný v katalizácii vhľadu do fungovania problému v živote človeka. Pomáha tiež v budovaní citu pre seba usmerňovanie. Naplno sa v ňom využíva to, čo Hermans (2006) spomína ako „decentralizovaná koncepcia self, ako mnohohlasného a dialogického“, pretože s terapeutickými cieľmi umožňuje vstup do zmysluplných dialógov s imaginatívnymi figúrami.

Poradcovi môžu ďalej pomáhať v hľadaní nových významov problematických skúseností klientovho života aj iné moderné naratívne metódy. Napríklad emočne nesúrodé epizódy klientových seba-narácií  je možné „znovu-premietnúť“ v spomalenom zábere a re-narácii, zameraním „kamery“ terapeutickej pozornosti na jemné bolestivé detaily, alebo „vyťažiť“  väčšie životné celky, v ktorých sa udiali tieto problematické udalosti. Klinické aplikácie podporujú názor, že použitie tejto „movieola“ metódy (Guidano, 1995) môže pomôcť uzavrieť trhlinu medzi skúsenosťou a vysvetlením, a to asistenciou klienta pri hľadaní nite  významu a seba-kontinuity v dôsledku naratívnej dizorganizácie. Je možno zaujímavé, že „movieola“ zaroluje klientov ako režisérov filmov o ich vlastnom živote,  miesto toho, aby im priradila rolu herca, čo im pomáha získať nadhľad a kontrolu.

V psychoterapii sú snáď najviac rozvinuté a výskumne najlepšie prepracované tie dialogické metódy, ktoré vzišli z ranej Gestalt terapie. Tieto metódy ponúkajú veľmi elegantný spôsob vyjadrenia sa v procese experienciálnej terapie (Elliott & Greenberg, 1995). Klientove ťažkosti sú v tomto na-pocity-orientovanom prístupe často konceptualizované v explicitne dialogických pojmoch, ako dialóg medzi „kritickou“ a „experienciálnou“ časťou self, alebo medzi self a tými dôležitými osobami, s ktorými nemá „uzavreté veci“. Ak je raz v poradenstve identifikovaná „značka“ (marker) pre takýto konflikt, terapeut vedie klienta do emocionálne rezonujúceho dialógu s druhou „Ja pozíciou“ (použitím pojmu Hermansa), niekedy opakovane vymieňajúc stoličky, ktoré reprezentujú jednotlivé pozície. Cieľom takejto práce v duchu dialogického self modelu nie je eliminácia jednej alebo druhej z týchto pozícií, ale spoznanie potrieb klienta, ktoré skrývajú a nárokov, ktoré kladú na jeho život. Napríklad, v „self-kritickom rozdvojení“ (self-critic split), sa dialóg odohráva medzi „kritikom“ a „self“. Vďaka terapeutovi sa tento dialóg prehlbuje až kým (a) self zosilnie a (b) kritik zoslabne,  čo sa môže podariť odhalením klientovej túžby po ochrane self  alebo skontaktovaním klienta s jeho životnými cieľmi. Iná intervencia sa môže zakladať na zameraní sa na a ozvučení „cíteného zmyslu“ (felt sense) problémovej situácie, ktorý sa môže prejavovať v tele ako nejasný pocit nepohody, až pokiaľ nie je identifikovaný a nie sú pomenované potreby, ktoré sa s ním spájajú (Gendlin, 1996). Podobné, význam-tvoriace-intervencie, v ktorých sú ľudia pozývaní do vyjadrenia preverbálnych významov svojej straty pomocou metafory, a do kreatívnych dialógov so svojimi ťažkosťami, je možné nájsť aj v ďalších prepisoch a nahrávkach konštruktivistickej terapie (R. A. Neimeyer, 2001a, 2004b).

Citlivo zostavené metódy skupinovej psychoterapie, v ktorých sa pracuje s „prerozprávaním smrti“, sľubujú takisto prínos pre preživších po samovražde a vražde (Rynearsom, 1999). Kontrolované výsledky prinášajú dôkazy o efektívnosti naratívnej práce s ťažkým smútkom (Shear, Frank, Houch, & Reynolds, 2005). Nádeje sa vkladajú aj do klinických pokusov s ich rozšírením na prácu v skupine s obeťami incestu (Alexander, Neimeyer, Follette, Moore, & Harter, 1989), pretože umožňujú v bezpečnom prostredí ozvučiť tiché, disociované narácie. Pridanie nových významov môže potom podporiť postraumatickú adaptáciu. Súčasná psychodráma (Westwood, Black, & McLean, 2002) navrhuje, že také skupinové sedenie, ktoré sa zaoberá nielen hojením straty, ale i adaptívnymi spôsobmi reagovania naň, môže silne mobilizovať klientovu schopnosť prekonať traumu. Neimeyer a Arvay (2004) široko opisujú takúto prácu a detailne ilustrujú jej použitie na prípade mladého muža, ktorý sa snaží prekonať svoje využívanie vzťahu s otcom pomocou procedúr rolovania.

Na záver, konštruktivistický terapeuti experimentovali i so skupinami s „viacnásobným seba-uvedomením“ (Sewell, Baldwin, & Moes, 1998), v ktorých sú klienti vyzývaný k opisu a k hraniu rol špecifických vnútorných charakterov, ktoré sa v nich nachádzajú (Malý diktátor, Sluha, ..). Počas sedenia si každý člen skupiny vyberie svoju vlastnú rolu, s prejavmi, ktoré zodpovedajú celému systému týchto svojich charakterov a zúčastní sa spoločnej činnosti (napr. spoločný výlet, rozhodovanie sa o voľnom čase). Na ďalších sedeniach si daný klient vyberie rolu riaditeľa, ktorý ostatných poverí hraním rôznych charakterov, ktoré sú v ňom prítomné, tak, aby sa prejavil ich vzájomný vzťah. Táto a im podobné metódy môžu byť vyvinuté kreatívnymi poradcami s cieľom plnej implementácie teórie dialogického self, s jej fascinujúcimi implikáciami pre psychoterapiu.

Záver

V tomto článku som sa snažil aspoň letmo naznačiť paralely medzi Hermansovou a mojou cestou za presnejšou konceptualizáciou naratívnej a dialogickej povahy self. S entuziazmom som spomenul aj kreatívne doplnenia tejto snahy iných autorov, a ponúkol som orientáciu v mnohých ďalších metódach, ktoré sa zrodili z konštruktivistickej psychoterapie, ktoré môžu pomôcť rozšíriť spektrum nástrojov poradenských psychológov v praxi. Verím, že čitatelia v nich nájdu istú sviežosť a vzrušenie, s čím sme sa my ako autori článkov v tomto čísle stretli. Dúfam tiež, že nám pomôžu rozšíriť a vyladiť tieto koncepty a metódy, aby mohli klientom poskytnúť nové možnosti vo vzťahu ku komplexite ich a ich životov. 

   

Literatúra

Alexander, P. C., Neimeyer, R. A., Follette, V. M., Moore, M. K., & Harter, S. L. (1989). A comparison of group treatments

of women sexually abused as children. Journal of Consulting and Clinical Psychology, 57, 479–483.

Alford, D. J., Lyddon, W., & Schreiber, R. (2006). Adult attachment and working models of emotion. Counselling

Psychology Quarterly, 19, this issue.

Dimaggio, G., Catania, D., Salvatore, G., Carcione, A., & Nicolo` , G. (2006). Psychotherapy of paranoid personality

disorder from the perspective of dialogical self theory. Counselling Psychology Quarterly, 19, this issue.

Elliott, R., & Greenberg, L. S. (1995). Experiential therapy in practice. In B. Bongar & L. Beutler (Eds.), Comprehensive

textbook of psychotherapy (pp. 122–139). New York: Oxford University Press.

Forster, J. (1991). Facilitating positive changes in self-constuctions. International Journal of Personal Construct

Psychology, 4, 281–292.

Fransella, F., Bell, R., & Bannister, D. (2004). A manual for repertory grid technique. (2nd ed.) West Sussex, UK: Wiley.

Gendlin, E. T. (1996). Focusing-oriented psychotherapy. New York: Guilford.

Guidano, V. (1995). Self-observation in constructivist psychotherapy. In R. A. Neimeyer &

M.J. Mahoney (Eds.), Constructivism in psychotherapy (pp. 155–168). Washington, DC:American Psychological

Association.

Guilfoyle, M. (2006). Using power to question the dialogical self and its therapeutic application. Counselling Psychology

Quarterly, 19, this issue.

Haley, W. E., Larson, D. G., Kasl-Godley, J., & Neimeyer, R. A. (2003). Roles for psychologists in end-of-life care:

merging models of practice. Professional Psychology: Research and Practice, 34, 626–633.

Hermans, H. J. M. (2002). The person as a motivated storyteller. In R. A. Neimeyer & G. J. Neimeyer (Eds.), Advances in

personal construct psychology (Vol. 5, pp. 3–38). Westport, CN: Praeger.

Hermans, H. J. M. (2006). Moving through three paradigms, yet remaining the same thinker. Counselling Psychology

Quarterly, 19, this issue.

Holzman, L., & Morss, J. (Eds.). (2000). Postmodern psychologies. New York: Routledge.

Kelly, G. A. (1955/1991). The psychology of personal constructs. New York: Routledge.

Lyddon, W., Yowell, D. R., & Hermans, H. J. M. (2006). The self-confrontation method: Theory, research, and practical

utility. Counselling Psychology Quarterly, 19, this issue.

Lysaker, P. H., & Lysaker, J. T. (2006). A typology of narrative impoverishment in schizophrenia: Implications for

understanding the processes of establishing and sustaining dialogue in individual psychotherapy. Counselling Psychology Quarterly, 19, this issue.

Monk, G., Winslade, J., Crocket, K., & Epston, D. (1996). Narrative therapy in practice. San Francisco: Jossey Bass.

Neimeyer, G. J. (1993). Constructivist assessment: A casebook. Newbury Park, CA: Sage.

Neimeyer, R. A. (1985). Personal constructs in clinical practice. In P. Kendall (Ed.), Advances in Cognitive behavioral

research and therapy (Vol. 4, pp. 275–339). New York: Academic Press.

Neimeyer, R. A. (1995). Client-generated narratives in psychotherapy. In R. A. Neimeyer & M. J. Mahoney (Eds.),

Constructivism in psychotherapy (pp. 231–246). Washington, DC: American Psychological Association.

Neimeyer, R. A. (1998). Social constructionism in the counselling context. Counselling Psychology Quarterly, 11, 135–

149.

Neimeyer, R. A. (2000a). Narrative disruptions in the construction of self. In R. A. Neimeyer & J. D. Raskin (Eds.),

Constructions of disorder: Meaning making frameworks for psychotherapy (pp. 207–241). Washington, DC:

American Psychological Association.

Neimeyer, R. A. (2000b). Research and practice as essential tensions: A constructivist confession. In L. M. Vaillant & S.

Soldz (Eds.), Empirical knowledge and clinical experience (pp. 123–150).        Washington, DC: American

Psychological Association.

Neimeyer, R. A. (2001a). The language of loss: Grief therapy as a process of meaning reconstruction. In R. A. Neimeyer

(Ed.), Meaning reconstruction and the experience of loss. Washington, DC: American Psychological

Association.

Neimeyer, R. A. (2002). Lessons of loss: A guide to coping. (2nd ed.) New York: Brunner Routledge.

Neimeyer, R. A. (2004a). Constructions of death and loss: Evolution of a research program. Personal Construct Theory &

Practice, 1, 8–20.

Neimeyer, R. A. (2004b). Constructivist psychotherapy (video). Washington, DC: American Psychological Association.

Neimeyer, R. A. (2005a). Growing through grief: Constructing coherence in narratives of loss. In D. Winter & L. Viney

(Eds.), Advances in personal construct psychotherapy (pp. 111–136). London: Whurr Publishers.

Neimeyer, R. A. (2005b). Widowhood, grief and the quest for meaning: A narrative perspective on resilience. In D. Carr, R.

M. Nesse & C. B. Wortman (Eds.), Late life widowhood in th United States. New York: Springer.

Neimeyer, R. A. (Ed.). (2001b). Meaning reconstruction and the experience of loss. Washington: American

Psychological Association.

Neimeyer, R. A., & Arvay, M. J. (2004). Performing the self: Therapeutic enactment and the narrative integration of loss. In

H. J. M. Hermans & G. Dimaggio (Eds.), The dialogical self in psychotherapy. New York: Brunner Routledge.

Neimeyer, R. A., & Jordan, J. R. (2002). Disenfranchisement as empathic failure. In K. Doka (Ed.), Disenfranchised grief

(pp. 97–117). Champaign, IL: Research Press.

Neimeyer, R. A., Keesee, N. J., & Fortner, B. V. (2000). Loss and meaning reconstruction: Propositions and procedures. In

R. Malkinson, S. Rubin & E. Wiztum (Eds.), Traumatic and non-traumatic loss and bereavement (pp. 197–

230). Madison, CT: Psychosocial Press.

Neimeyer, R. A., & Stewart, A. E. (1998). Trauma, healing, and the narrative emplotment of loss. In C. Franklin & P. S.

Nurius (Eds.), Constructivism in practice (pp. 165–184). Milwaukee, WI: Families International.

Pennebaker, J. W. (1997). Writing about emotional experiences as a therapeutic process. Psychological Science, 8, 162–

169.

Rynearson, E. K. (1999). Retelling violent death. New York: Brunner Routledge.

Sewell, K. (1996). Constructional risk factors for a post-traumatic stress response following a mass murder. Journal of

Constructivist Psychology, 9, 97–108.

Sewell, K. W., Baldwin, C. L., & Moes, A. J. (1998). The multiple self awareness group. Journal of Constructivist

Psychology, 11, 59–78.

Sewell, K. W., Cromwell, R. L., Farrell-Higgins, J., Palmer, R., Ohlde, C., & Patterson, T. W., (1996). Hierarchical

elaboration in the conceptual structure of Vietnam combat veterans. Journal of Constructivist Psychology, 9,

79–96.

Shear, K., Frank, E., Houch, P. R., & Reynolds, C. F. (2005). Treatment of complicated grief: A randomized controlled trial.

Journal of the American Medical Association, 293, 2601–2608.

Stiles, W. B., Osatuke, K., Glick, M. J., & Mackay, H. C. (2004). Encounters between internal voices generate emotion. In H.

J. M. Hermans & G. Dimaggio (Eds.), The dialogical self in psychotherapy (pp. 90–107). New York: Brunner

Routledge.

Westwood, M. J., Black, T. G., & McLean, H. B. (2002). A re-entry program for peacekeeping soldiers. Canadian Journal

of Counselling, 36, 221–232.

White, M., & Epston, D. (1990). Narrative means to therapeutic ends. New York: Norton.