Potreba dôvery počas výchovno-rekreačných pobytov

Potreba dôvery počas  výchovno-rekreačných pobytov

Zoltán Szabó

Možno píšem tieto riadky pre vás, čitateľov tohto mesačníka, ale myslím pri tom na deti, s ktorými som prežil veľmi vzácne okamihy počas výchovno-rekreačných pobytov rôznych Úradov práce, sociálnych vecí a rodiny na Slovensku.  Spoločným menovateľom všetkých týchto mojich skúseností bolo, že nech je dieťa už z akéhokoľvek prostredia, je vysoká pravdepodobnosť, že v inom prostredí dokáže za priaznivých okolnosti meniť svoje správanie tak, že si ho obľúbite, a určite ho nenazvete problémovým. S mojimi kolegami sme sa stretli s deťmi spontánnymi a viac-ako -živými, ktoré často týmto spôsobom volali o pozornosť, ale i s ustrašenými, zanedbanými, a to až natoľko, že im bolo odmenou stravovať sa 5 krát za deň.  To, čo ich spájalo, bola potreba dôvery v ne samotné, ktorou volali po uznaní, že aj ony dokážu veci, ktoré si zaslúžia ocenenie. Pretože nie je to vždy jednoduché vytŕčať z radu, len pre to, že inú cestu ku šťastiu nepoznáte.

Počas našej dlhoročnej praxe na referátoch poradensko-psychologických služieb sme poznali, aké komplikované dokážu byť rodinné vzťahy a ako veľa nenaplnených potrieb sa môže ukrývať v srdci každého člena tohto malého spoločenstva.  Nie je to síce akiste univerzálny recept, ale to, čo nám a mne najviac pomáhalo, bolo vybudovať si rešpekt mladých účastníkov pobytov, nielen požadovaním, ktoré sprevádzali mnohé diskusie o tom, prečo robiť veci práve takto (alebo inak), ale aj tým, že keď sa konfrontovali so svetom , stáli sme na ich strane, ako keby boli naše vlastné. A oni tomu verili, že to neurobíme inak. Kardinálnou úlohou bolo tiež do detského myslenia zasadiť zrniečko zodpovednosti za druhých, pretože takýto systém bol schopný efektívnej sebaregulácie. Podmienkou však bola dôvera aj medzi členmi tohto „týmu“, pretože ako som už spomínal, je veľmi rôznorodý do potenciálu moci, niektorí sú živý a dominantní, iný utiahnutí. Všetci si však potrebujú navzájom veriť, pretože sme im z našej pozície dali zakúsiť, aký sladký je úspech skupiny, ktorý stojí na úspechu jednotlivca. Niekto vedel to, iný ono a všetci spolu vedeli všetko.

Nikdy sme sa už s týmito deťmi z Úradov práce v Humennom, Galante, Serede,  Pezinka a neviem ešte odkiaľ, nestretli. Dúfam však, že keď raz dostanú do starostlivosti svoje vlastné deti, spomenú si, že „výchovno-“   sa začína budovaním dôvery v seba a druhých.